Pri údivnej novele z radov nasej národneho zhromazdenia, sa vytvorila predstava, ze pan Mihal, ktory nema ani sajn o pracovnom prave ( ale ved mu to niekto velmi rad vysvetli) priniesol na svet spasenie problemu nezamestnanosti. Otazka pracovneho práva je vzdy spolitizovana, a je sluskou moci tej ktorej strany. Isteze principy vytvorene v medzinarodnych dohovoroch nam stanovuju mantinely, ktore nasu upravu chrania pred otrokarskym kapitalizmom v pravach pracujucich, ktory zasiahol aj historiu vyspelych demokratickych statov, ale hranice spolocenskej nevyhnutnosti degradujuce osobu zamestnanca v slovenskej spolocnosti nam nedokazu ochranit. Pisane pravo nema ziadnu hodnotu pokial spolocnost nevytvori a nepouziva nastroje na jeho dodrziavanie pouzitie teda vsetko potrebne na jeho vynutitelnost. Aj u nas moze byt pracovny kodex principialne zly pre zamestnancov, alebo pre zamestnavatelov, ale najdolezitejsia je rovina realizacie prava v nom upravenom. Zneuzivat sa da aj dobre pravo, samozrejme tym, ze sa to pravo obchadza tak ako castokrat tomu je v pracovnopravnych vztahoch. Tu castokrat nejde o tom kto chce na kom usetrit alebo zarobit ako skor kto chce koho oklamat a podviest. Ochrana prav zamestnancov moze fungovat bez ohladu na mieru tejto ochrany priznanej v pravnom poriadku, pokial sa spolocensky zodpovedne nepristupi aj k otazkam, ktore samotny zakonnik prace ak upravuje, tak len skor formalne hladka.
Ak si sucasna vlada mysli, ze dokaze zabezpecit to, co ani nevie, ze je v otazke ochrany zamestnancov najpodstatnejsie, teda realne naplnanie ich prav v konkretnych pracovnopravnyh vztahoch, tak je silno na omyle. Pretoze okrem zvyhodnenia a zlegalizovania zamestnancovej neistoty, neprinasa nie len v zakonniku prace ale celkovo v otazke politike ochrany zamestnancov nic ba naopak, skor tento termin odtlaca z pola v europe tak diskutovanej temy.